L i e t a v a
(V
trenčianskej stolici.)
Píše Alexander Lombardini.
Zámok Lietava a tak aj pod ním povstalá obec svoje meno mohol len od Lythva, patrične Liethva rečenej bohyne litvančanov obdržať, ktorá bola totožná s bohyňou Slavianov, Lada rečenou. Zdá sa, že bohyne Liethvy slávenie a následkom toho i jej meno prešlo z Lithvanie ku susedným Poliakom, prečo aj zámok Lietava, ktorého miesto- jako píšu starí -zasvätené bolo Lade, bohyni lásky, svoje meno dostal vtedy, keď podtatranský vidiek prináležal ku Malej Poľskej.
Chýrečný spisovateľ barón Alojz
Medňánsky
meno tohoto zámku odvodzuje od lietania preto, že do neho pre jeho výšku
a strmosť jeho skalísk len letom bol prístup možný. Mienku túto držím za
bezzákladnú, lebo meno zámku ešte i v XIV. storočí v súvekých listinách
vždy je písané: Lytwa
a Lythwa,
a v XV. storočí Lethwa,
z čoho ku svojej reči cudzé výrazy si prispôsobňujúci Slováci spravili
Lietavu.
Medzi terajším menom zámku a vyrazom lietania nejestvuje nič iné, jako
podobnosť, ktorá býva veľmi často v stopovaní mien bludnou a
nespoľahlivou.
Na onej veľmi vysokej skale, na ktorej
vystavili zámok Lietavu, v
prastarých časoch stála božnica pohanských Slavianov, a ešte i za časov
Kvádov a Markomanov stála tam zo strúhaného dreva složená, z vonku a z
vnútra živými barvami zabarvená, slavianskych
Na miesto tejto pohanskej
svätyne v čas rozširovania kresťanstva bol postavený kresťanský kostol
gothického slohu, na miesto tohoto ale za času Kvádov a Markomanov
postavili terajší zámok.
Tento zámok bol v 11. a 12. storočí majetkom
uhorskych kráľov; r. 1241 zaujali
R.
1360 Ludvik I. zámok
Lietavu daroval svojmu krajinskému sudcovi (iudex curiae), plešiveckému
Štefanovi Bebekovi, ktorý kráľa v jeho neapolitánskych vojnách
sprevádzal.
R.
1369 v majetku zámku
nasledoval predošlého syn, Ladislav Bebek, taverník.
R.
1388
dňa 21. septembra Vladislav, syn Melchiada, Štefana nádvornika domáci a
kastellán Lietavy, aby Čechmi spustošená a ku Lietave prináležiaca
dedina Podhora zas zaľudnená bola, privoľuje Mikulášovi a Krisunovi,
synom Wanovým, ktorých predkovia zem tejže dediny vyklčovali, tamejšie
sudcovstvo s tým, žeby lietavským pánom z jednej sessie platili. Tomu
sudcovstvu boli podriadení mäsiari, pekári, ševci, kováči a zlatníci.
Prisúdené dve čiastky patrily panstvu a tretia richtárovi. Ostatné
svobody boly jako v Žiline.
R.
1397
pánom Lietavy bol Magister Dezew, dedičný gróf, ktorý v tom roku dňa 25.
júla, považujúc zásluhy a verné služby Jána, syna podhorského Tomáša -
ktorého dedo bol vyklčovateľom dediny Podhora, v Trnave jemu sudcovstvo
v Podhore daroval
pod
podmienkami a svobodami v roku 1388.
Následkom sprisahania Štefana Bubekovho vnuka,
plešiveckého Imricha Bebeka proti káľovi Žigmundovi, r.1403 dňa 23. júna
majiteľom Lietavy stal sa Sandzivoj z Ostrorohu, kališsky nádvorník.
Keď rodina Bebekovcov od Žigmunda milosť obdržala, r.1416 plešivecký Ján
Bebek (odsúdeného Ladislava Bebeka syn) sa vynachádza v majetku zámku
Lietavy.
R.
1419
predošlého syn, Štefan Bebek, stal sa pánom Lietavy, ktorý pri Lučenci v
bitke proti Jánovi Jiskrovi smrteľne ranený bez potomka zomrel.
R. 1479 kastellánom Lietavy bol Theofil Thurzo.
V tom istom roku jednooký Imrich Zápoľa, spišský
gróf a neskôr krajinský nádvorník, cestou svojej manželky, Uršuly Bebek,
a na základe donácie kráľa Mateja po šťastlivej sliezskej vojne stal sa
pánom Lietavy. Po tohto smrti počiatkom r. 1487 nasledoval v majetku
Lietavy jeho brat, Štefan Zápoľa, a po tomto r. 1499 zas tohoto syn, Ján
Zápoľa.
R.
1512
zámok Lietavu darom obdržal Mikuláš Kostka (poľský riaditeľ založených
16. spišských miest), ktorý znamenité služby konal, keď sa Zápoľova
korunovaná sestra, Barbora, za Žigmunda Jagella, poľského kráľa,
vydávala, a ktorého skutok, že svoju prajnosť na nehodné veci nemárnil,
dokazuje nad poslednou bránou zámku čiastočne i dnes viditeľný jeden
nápis, ktorý pamiatku Mikuláša Kostku v týchto slovách udržal:
R.
1531
Lietavu objal a ľsťou dobýval Mikuláš Turi, táborník Ferdinanda I.,
ktorého ale Kostka šťastlivo odohnal, jako to horejší nápis svedčí, v
ktorom roku bola aj posledná brána zámku vystavená. Že Turi Lietavu
ľsťou zaujať sa vynasnažoval, dokazujú počty mesta Trenčína z r. 1531,
ktorých na toto sa vzťahujúce slová sú:
Domino
Nicolao de Turu quum Letaviam expugnare astu nitebatur.
R. 1543 Andreas de Bator osvojoval si oproti Lietave akési právo, žiadajúc seba u Ferdinanda do nej statuovať. K tomuto cieľu bol sem poslaný de Zara, kráľ. človek, a Ján Lukácsy, nitransky kanonik, ktorí ho feria 4. po nedeli lebo 14. februára v tom istom roku statuovali do zámku Lietavy.
R.
1557
Fraňo Thurzo, predseda uhorskej komory, ktorý predtym nitranskú
biskupskú stolicu usurpoval, ktorý síce od r. 1534 pod titulom
nitranského biskupa prichádza, ale nikdy potvrdeny a posvätený a len
nižšími rádmi opatrený bol a už r.1557 biskupstvo zanechajúc a
protestantismu sa pridŕžajúc, pojal si za manželku z lásky a aj pre
pekný majetok Barboru Kostkovú (menovaného Mikuláša Kostku dcéru),
ktorej venom bol zámok Lietava. Fraňo Thurzo zomrel na Lietave 17. marca
r. l574, ktorého v majetku nasledoval r. 1574 jeho sedemročný syn, Ďuro
Thurzo, ktorý r. 1586 Imrichovi Forgáchovi do zálohu dajúc zámky:
Lietavu, Bytču, Hričov a Oravu, tieže neskôr zas vymenil.
R. 1595 spomína sa čo provisor tohoto zámku Ján Byttaroczky,
R. 1597 Mikuláš Zeghi a
R.
1598
Ďuro Lucsánsky boli taktiež provisormi, posledného roku ale úradníkom
bol Valent Nemesnij.
R.
1612 spomína sa Ján
Diurchansky čo provisor.
R.
1617 po smrti Ďura Thurzu
si jeho syn a 3 sestry lietavské panstvo podelili, a síce:
a) Imrich Thurzo (zomrel v Mikulove v
čas jednania mieru r.1621 dňa 19. okt. v 23. roku veku svojho);
b) jeho sestra Anna Thurzo, manželka
Ďura Perényiho;
c) druhá jeho sestra Katarína Thurzo,
manželka Gabriela Révayho;
d) tretia jeho sestra Uršula
Thurzo, vydatá za Ghyczym, po ktorej dedičila jej dcéra Zuzanna,
manželka Jána Lengyel.
Následkom tejto delby lietavské panstvo rozpadlo sa na štyri linaje:
na lineu:
Thurzovskú,
Prónayovskú,
Révayovskú a
Lengyelovskú,
ktorých dedičia ženskej linaje týmže panstvom, najviac vo veľmi malých patričnosťach, po dnes vládnu.
R.
1657 zámku Lietavy a
panstva direktorom bol Štefan Tököly, dedič Kežmarku, hlavný župan
oravskej stolice, ktorý toho roku dňa 25. mája s Fraňom Révay, Zuzannou
Ghyczy a Jánom Melko, jako provisorom rodiny Prini, vydal v slovenskej
reči inštrukciu lesov a pasienok, ku lietavskému panstvu prináležiacich,1)
ktorá bola obnovená pre Štefana Hiloczky, novo vymenovaného kastellána
lietavského, skrz Jána Labcsánszkyho, lietavského praefekta. Táto
inštrukcia ešte i r.1685 bola smerodajnou.
R.
1683 dňa 17., 19. a 20.
novembra bola na Lietave akási kongregácia (pravdepod. straniva
povstania).
Niektoré nepohnuteľné majetky zámku Lietavy musely
byť u Ďura Szelepcsényiho, ostrihomského arcibiskupa, založené, lebo v
smysle testamentu tohoto arcibiskupa, dňa 27. apríla 1684 učineného,
jedna čiastka majetku v Rajci, ku tomuto zámku prináležiaceho, ďalej
sviňanskí,
stráňanskí, višňovskí a bytčickí poddaní, potom jedna čiastka rajeckého
kúpeľa a
R 1685 lietavského a oravského panstva praefektom a panského direktora plnomocníkom bol ešte vždy Ján Labcsánszky, lietavského zámku kastellánom ale bol Ján Melko, pre ktorého predmenovauý v tom roku 20. marca vydal v maďarskej reči jednu inštrukciu,3) ktorej veľmi zajímavý obsah, poneváč dosiaľ uverejnená nieje, tu sdelujem:
2.
Mivel pedig Méltóságos Turzó, Léngyel, Révay és Prény Familia között
bizonyos Contractus kült, mely Contractusnak Pariája pro majori lumini
Porkoláb uramnak assignáltatik, árra légyen Porkolább Urk szorgalmatos
gondgya, hogy minden ... a vagy filelem nélkül azon Contractus effictusb
vitiszi az Pársokkal, és ha valamely contrarúlkodik adgya... Gróff
Director Urk eö Nagsának.
3.
Arra is vigyázzon Porkolább Úr, hogy. várbeli Drabantok és Hradszkiak
pleno Numero legyenek minden Familia részérül; és akármi privatim
szolgálatokra ne distrahaltassauak; ahoz álkalmatos személyek legyenek
és jó Fegyveretek: Tisztiteket pedig kórczmákra avagy mirc másra ne
engedgye distrahálni, hamu primo et anti omnia ruhaztassa, - mgos,
eökett fizetésekből hogy rongyossan ne járjanak Méltóságos Familiak
becsületi sérelmével.
4.
Az melly Familia Várbéli részén tapásztal épületekb való foggyatkozást,
és Púsztúlást, Contractusnak tenora szerint talállya megk azonb
Composissort és ha elmulattya reparálni alkalmaztassa magkát Porkolab Úr
az Coutractushoz.
5.
Varbéli kiményeket legalább minden holnapb egyszer tisztitassa megk,
hogy az Várb tüz ue támadgyon; köz kiményeket közönséges kültséggel, fel
ószlótt kiményeket pedigk Possissor kültségével.
6.
Minthogy Várbéli eö ... Praesidiuma gyakran változik legyen vigyazással
Porkolabb Ur hogy Várhoz tartozandó munitiokból és egyébféle res
mobilesbôl ki-ne-vigyenek az Várból; ha pedigk valamit ki-vinének, adgya
értésére az Urakk és kiváltkippen Groff Director Uramnak.
7.
Várbéli Német Comendansal in justis et licitis quae sunt pro Servitio
Suaettis Sacrmae Caesariae et Dnor Compossor emolumento ligyeu
correspondent; multug habita conrespondentia a Vár tisztan tártassék,
hasonlóképpen Cisterna és elevenkút; ahoz várbéli Praesidiariusok és
Drabantok között veszekedés mindenkippen ... kiáltassék, ha pedigk
történet szerint valamely részérül volna, Exorbitantia, Porkolab Ur
büntesse meg alatta valóját, ha pedigk más részérül, lészen Excissus
hasonlókippen Comendant Uramtúl kérjen Satísfactiót.
8.
Ha köz Expensakra lészen Jószágb valami, felvetés, azt Porkolab Ur ugy
mint közsolga sedgye, és arrúl Méltósághos Familiak a vagy azokk Tiszti
jelen-létéb Groff Dírector Uramnak ö Nagsagnak szamot adgyon,
Contractualis vinculum pedigk és birságk ha dehemáltatik, Director Ur ö
Nagsa Tisztartója percipiallya azokat, és szamot is adgyon róla.
Nono. Tilalmas erdőkre igen
szorgalmatossan vigyázzon és azokat nemtsak hogy örzőkkel hanem Várbéli
hites Drabantokkal meg nézésse, legalább minden hétb egyszer: söt magka
is Porkolabb Ur a mikor
reá érkezik menjen-ki azokk revisiojára. Ha pedigk valaki Tilalmas Erdőb
tapasztaltatik, minden kedvezés uélkül hajtassa bé várba szekerestül,
marhastúl, és Contractualis Poenat irrmissibitr vegye meg rajta. Ha
pedigk valamely Compossor Urnak szüksége löszen Épületre való fára, az
is ne légyen külömb szabad, hanem prditis Comissio mellett, cum
Specificatione Quantitatis lignor, idq Lini frande et dolo.
10.
Hasonlókippen köz Pascuatiokon, Arokon és Erdökön, Irtványokat mindemüt
az Jószágb meg-tilcsa, quaricatorokat pedigk fideliter Consignállya és
Director Urk megjelenti.
11.
Porkoláb Ur Vártul ne absentállya magát, ha pedigk Uraságk dolgáb talál
valamely nap ki maradni, bizza ad interim Várbéli magka hivatallyát arra
az Hradszkira a ki értelmesebb és Discretissabb.
12.
Mivel pedigk mindeniket Inspectiób felnem tehetni, arra vigyázzon
Porkolab Ur, hogy mindenikb jó rendet tartván Compossessorok kárát
el-tavoztassa, hasznat pedigk öregbicse, Contractushoz alkalmaztassa
magkat. Datum in Arce Létava Die 20. Martii Ao 1685.
Joannes Labsanszky Bonor
Arua
et Letava Praefectus ac
Suprafati
(Pečať)
Illrmi D0 Comitis
Directoris Plenipotentiarius.
V tomto čase konvencia kastellána zámku Lietava bola:
hotových peňazí 80 zlatých,
zo žita 10 „luken," z ovsa 16 „luken," z pohanky 2 korce,
z brindze 1 cent,
z piva 12 okovov, z víua 6 okovov,
zo soly 1 cent,
z masla 40 holbí,
1 kus ošípaného,
na sviece 3 zlaté,
zo sena 4 vozy, zo slamy 4 vozy a
4 kusy baranov.4)
Na slovenskej listine tejto konvencie podpísaný je gróf Ďuro Erdődy, z čoho nasleduje, že v tomto čase lietavského panstva direktorom bol poslednomenovaný gróf.
V rajeckom kostole chová sa Jána Melka,
lietavského zámockého kapitáňa, smrtná zástava. Je čierna a na jednej
strane možno čítať:
Pod týmto nápisom je odznak Melkov: v
štíte chlapská podoba, na štíte koruna, na ktorej na lokte spočíva tri
obilné klasy držiace rameno. Na druhej strane možno čítať: "Et sicut
Moses exaltavit serpente in deserto exaltari oportet filium hominis
.....'' Pod tymto je ukrižovaný Kristus a z každej jeho strany anjel;
anjel na pravej strane z Kristovho tela, anjel na ľavej strane ale z
Kristovej ruky tečúcu krev do nádoby zachytáva.
Ku lietavskému panstvu patria tieto obce:
Rajec, mestečko, Rajecké Teplice,
Bánová, Ďurčina, Trnové, Frivald, Konská, Brezany, Višňové, Stražov,
Sviná, Plebán-Lehota, Lietava, Lietavská Lúčka, Bytčica, Šuja,
Bittarová, Zbiňov, Jasenové, Podhorie, Stránske a Babkov, dediny.
Zámok Lietava,
ktorého trojakých šancov, kaplny, zdvihacieho mosta a v jeho pivnici
byvšej zapadnutej, kedysi veľmi hlbokej studne a vozovej cesty stopy i
dnes dobre k poznaniu a zachované sú, už v rumoch leží. Do skaly tesaná
zámocká studňa je povšimnutia hodná a znamenitá pre svoju zvláštnu
podobu; najprv vedie asi na dve siahy hlboké, úzke hrdlo, z ktorého
vchodí sa do veľkej podzemnej miestnosti, kde nachodí sa vlastná studňa.
Lietavská fara povstala okolo r. 1400, ktorej farára pod menom Jána z r. 1508 známe. Lietava je jedno z tých miest, ktoré evanjelické učenie a ritus najprv prijaly pod patronátom Mikuláša Kostku. V tomto panstve Kostkovho nástupcu, Fraňa Thurzu, pastorom bol učený Damian Perlaky, po ňom r. 1600 senior Ján Quetonius, po ktorom po desaťročnom prenasledovaní viac iných nasledovalo. Roku 1606 zdejším slova božieho kazateľom bol Ján Matthaei, ktorý odtiaľ do nitrianskej Stredy prešiel.
R. 1628-58 zámockého kostola kňazom bol Juraj Stranovius a jako starec u grófa Štefana Thökölyho, direktora oravského a lietavského panstva, pomocníka prosil. Pred zaujatím zdejšieho kostola skrze katolíkov túto cirkev najviac napomáhali panskí Perényovskí úradníci, menovite v r. 1666 kapitáň lietavského zámku, rajecky Ján Melko, provisor Eliáš Ghillany a na Strečne Ján Schrott.
R.
1673-8 zdejším pastorom bol
Joachim Kalinka, chýrečný rečuík.
R.
1705 stal sa pastorom tejto
cirkve Juraj Antoni, ktorý r. 1709 bol prinútený utiecť. Dľa Viktora
Horňanského menovany pastor bol už tu r. 1700, ktorý r. 1717 do Necpál
prešiel. Filiálky boly: Lincová (?) a Lehota, ktorých kostoly Fraňo
Revay odňal, avšak r. 1647 na doliehanie snemu prinavrátil.
Z katolických farárov sú známi:
Juraj Bartany, Andrej Maršovský,
Ján Szilvay, Andrej Najzer, Juraj Velicsány, Fraňo Bolech, Martin
Pribransky, Andrej Filko, Pavel Štefan Jezovič, Jozef Pongrácz, Anton
Horecký, assessor trenč. stolice,
Fraňo Čelko
a
Jozef Zaymus.
Tunajšej fary matriky od r.
1673 jestvujú; jej filiálky
sú:
Babkov, Bánová, Bittarová, Brezany,
Brezovec majer, Hôrky, Plebán Lehota, Podhorie,
Szúnyogh-Závada, Lietavské Podzámčie a
Sviná.
Zvon, v poslednomenovanej obci
jestvujúci, r. 1606 dal Ďuro Thurzo vyhotoviť v smysle jeho kolopisu:
„Comes Georgius Thurzo de Árva f. C. A. 1606;" jej patronom je lietavské
panstvo; počet jej katolických veriacich obnáša 3195. — Lietavsky farár,
osadliac zem Plebány-Lehoty, odtiaľto je meno obce.
Na vŕšku vystavený,
jednou väžou opatrený, starý gothický kostol je zasvätený pozdvihnutiu
sv. kríža, v ktorom sa chová znamenitý, i za hraniciami známy, tak
rečený „lietavský obraz."
Obraz tento je zriedkavý
pozostatok stredovekého umenia, totižto na 49 a
1/2
vied. palcov vysokej a 37 palcov širokej jedľovej tabule, ktorá kedysi
zaujímala prostrednú časť bočného oltára kaplny lietavského zámku.
Vyobrazené je zvláštne mučedníctvo: katmi trýznení a tŕnim korunovaní
ľudia nahého zástupu zhadzovaní sú z vrcholca vysokého, skalnatého
vrchu, dopadujúc dolu na vztýčené koly. Toto vyobrazenie mohlo slúžiť za
základ rozšírenej povesti, jakoby znázorňovalo ukrutenstvá, páchané
Tatarmi na dakedajších obyvateľoch zámku Lietavy. Domnenka táto však
nemá žiadneho dejepisného základu, a objavila sa prvý raz r. 1821 A.
Straussom vo Viedni vydanom „Hauskalender''-u. Charakteristické je, čo o
tomto tehdajší lietavský farár Anton Horecky, v zanechanom rukopise
poznačil: „Kalendarista to len z klamlivej svrbľavosti mohol sdeliť; ja
stopu takej tradicie nenachádzam, ale ani moji predkovia, z ktorých
dvoch som veľmi dobre znal a ktorí vedeli vyznamenanie tohoto obrazu." A
povesť sa predsa zvláštne skrz „Malerische Reise auf dem Waagflusse in
Ungarn" zvané, r. 1844 v Pešti vydané dielo mnoho čítaného baróna AIojza
Medňánskeho rozniesla.
Obraz tento katolická rodina
Kostkovcov na Lietavu priniesla, tam v zámockej kaplne umiestnila. O
menovanej rodine v monumentálnom diele Ivana Nagy, „Magyarország
családai" zvanom, a síce v VIII. sväzku sa tohoto dočítame: „Zedlická a
lietavská rodina Kostkovcov, ohľadom jej pôvodu, sa zdá, že z Čiech
prišla do Uhorska. Viliama Kostku r. 1433 na bazilejskej synode
nachádzame jako vyslanca zo stranky Česka; pravdepodobne prišla sem za
času Husitov; r. 1469-70 Albert Kostka je vyslancom kráľa Mateja ku
Poděbradovi; tohoto syn Mikuláš r. 1512 stal sa pánom Lietavy a Strečna;
r. 1528 odtrhnul sa od Ferdinanda ku kráľovi Jánovi; r.1538
obránil Lietavu proti Mikulášovi Thuri."
Ale keď Fraňo Thurzo do Lietavy
protestantismus priviedol, okoličnosť táto bola by i na náš obraz
pominutie priniesla, keďby ho niekoľko nábožných veriacich katolickej
cirkve nebolo ochránilo a do gothického kostola podnožnej dediny
schovalo. Nuž ale priam toto nútené pohostinstvo zapríčinilo, že na
strannom krýdle už predtym porúchaný oltárny obraz vlhkosťou kostola
mnoho utrpel, a barva zvláštne na dolnej čiastke sa rozpustiac, vo
väčších-menších
Pre zanímavosť patričný článok v
spomenutom kalendári stručne podať nebude zbytočné. Obraz predstavuje
skalistý vrch zámku Lietavy, ale bez stavania, z ktorého vrcholca besní
Tatari hŕbu ľudí rozličného veku a pohlavia, medzi ktorými v popredí
nachodí sa postava kňaza, do hlbiny zhadzujú na vztýčené tam koly. Keď
Džengis, chan mongolský, po nešťastnej bitke pri Šajave s hordami
svojimi po Uhorsku sa rozletel, chlapov všade vraždil, ženským jazyky
povyrezával, do otroctva odvádzal a deti pre zábavu mongolskými deťmi
strielať dal, kráľ Béla do Dalmácie a naposledok na ostrov Vegliu
zutekal a po odchode Mongolov v lete r. 1242 celá krajina od
Sedmohradska medzi Dunajom a Tisou natoľko znivočená bola, že na 15 dní
cesty, okrem trčiacich sem-tam väží, nebolo nikoho, čoby bol mohol cestu
ukázať; keď vlci boli tak smelí, že matkám deti od prsú driapali, hlad
ľudí k jedeniu ľudského mäsa nútil a odtiaľto vzniknul mor, ktorý ešte i
toho málo obyvateľstva zo sveta zniesol, v tento strašný čas tie horné
kraje, čo ležia na ľavej strane Dunaja, boly od podobnej nehody zväčša
zachovaué.
Jediná žiadosť po korysti a vražde
pohnula niektoré hordy tu na ľahkých koňoch, tu na člnkoch zrutný Dunaj
preplávať. Nebezpečenstvo rástlo, keď Dunaj - na šťastie len na dakoľko
dní - mrznúť počínal. Takýto preletujúci oblak znepokojil aj kraj
lietavský.
Čo mohlo zutekať, utieklo do susedných
hôr a vrchov, a iba starci, deti, nemocní a takí, ktorí mnohé a ťažké
prekážky úteku prevládať nemohli, zostali, očakávajúc nastávajúce
ukrutnosti spolu aj s 80-ročným farárom, s tým pevným predsavzatím, že
až do posledku všetko zlé spolu znášať a jeden druhému pomáhať chcú.
Pred približujúcimi sa Tatarmi utiekli sa do kostola a tam sa zatvorili.
Už zúriaci Tatari medzi divým krikom a
veľkým plieskaním dlhých kocarov svojich osadu Lietavu vyrabovali a
ozbíjali, na znamenie svojej prítomnosti sem a tam oheň podložili, až
konečne ku kostolu prišli, ktorý otvoriť nemohli. Žalostný plač ľudí v
ňom zatvorených pozornými urobil Tatarov, tak že za krátku chvíľu krik
tatarsky prestal. Túto tichosť použil farár a dierou v múre slovom a
znakmi prosil Tatarov o milosť. Mongóli, jako inde klamnými, od
chytených kňazov napísanymi a pečaťou kráľovskou, ktorá jim jako korysť
pripadla, potvrdenými listami mnohých od úteku zadržali a od protivenia
sa odstrašili, mnohých na svoju stranu získali a všetkých známou
ukrutnosťou premohli. Tak aj týmto sľúbili život a svobodu, keď kostol
otvoria. Jaknáhle ale kostol otvorený bol, hneď jich pochytila divá
besnota, poškvrnili kostol, orabovali oltáre, pobrali sväté nádoby a
konečne - jako za krvou pachtiaca zver - oborili sa na biednych ľudí,
sužujúc jich tými najukrutnejšími mukami. Že ale žiadon z nich nebol
súci za otroka, uzavreli medzi sebou, že neodídu skorej, kým všetkých
najboľastnejšou smrťou zo sveta neznesú. Tým, ktorí by svoju vieru
zapreli, predsa svobodu prisľúbili. Farár, bár aj najviac dotrápený,
vážne sa vyslovil, že je hotový najukrutnejšiu smrť podstúpiť, avšak
Boha svojho nezapre. K takejto stálosti aj iných povzbudzoval. Preto
tieto tatarské besné mátohy všetkých, ktorí muky prežili, na blízky vrch
vyhnali, aby jich ztade dolu zhodili. Iní Tatari chytro nastrojili pevné
končité koly, ktoré pod vrchom do zeme zabili. Sotva že sa toto
zhadzovanie počalo, už niektorí vo viere oslabovali. Tu farár obnovil
svoje horlivé napomínanie a modlitby, na príklad slepého a v posmech
uvedeného Samsona v čas divokého rehotania sa nepriateľov jeho. Diví
Mongoli sa zaraz naňho rútili, pytajúc sa: "No, kňažko! či ti Boh tvoj
teraz zpomôže ?" a hodili biedneho starčeka do hlbokej prepasti. Nemožno
vysloviť, jak veľký strach pojal Tatarov a jak veľká radosť prenikla
kresťanov, keď zbadali farára jakoby neviditeľnou rukou zachyteného.
Detinský strach pochytil Tatarov, ktorý jich jako víchor perie rozohnal.
Nedbali ani na väzňov - rozpŕchli sa jako šášky. Starec, jako letel
dolu, zachytil sa na kre na vyčnievajúcom skalisku, odkiaľ ho potom
vysvobodili.
Za viac storočí oslavovala sa pamiatka
tohoto príbehu, až konečne vnútornými zburami a mešťanskými vojnami s
mnohými inými vyhasla. Medzitým pamiatka táto ešte žije v spomenutom
obraze a v onej kliatbe, ktorou tunajší ľud nepriateľov svojich zlému
oddáva: „aby ťa sto ihlíc prehnalo!"
Pamätný tento
obraz, dľa mienky Jána Rakovského, s rezanými a pozlátenými krajami
predstavuje očiam našim vrch, na ktorého temeni teraz zámok stojí; vrch
s ním spojený na ľavej strane má byť lietavské „Smrečie" a tak rečený
„Ostrý vrch." Na obraze zámku nevídať, len všeliaké okrasy podľa zvyku
starodávnych maliarov; niže „Smrečín" držaného vrchu zdajú sa byť
postavené jakési šiatre. Tam, kde teraz zámok stojí, dá sa videť viacej
nahých osôb obojeho pohlavia, v hromadách o stromy priviazaných.
Niektorých kati dolu zhadzujú; jeden z katov má oblečenú bielu košeľu a
červené nohavice, čierny nízky širák bez strechy, pri vrchu širší, druhý
má barnavý frak, žlté plundre, pančuchy, črievice a trojrohý širák
židovský; iní prostovlasí
a jakoby pri ťažkej práci z kabátov povyzvliekaní; na pravej strane za
krovinou stoja fúzaté osoby, jako sa zdá z prednejších; klobúky majú
končité a ozdobené. Pri týchto stojí postava s velikými fúzami v turbane
a volných šatoch podzelenkavých s rukou pozdvihnutou a vystretou, ktorú
máme za tlumača, jakoby k ostatním rozprávajúceho. Pod vrchom vidno už
mnohých na končitých koloch napichnutých, alebo rovno cez prse, alebo
cez chrbát, alebo cez rebrá, niektorí od spodku krížom až cez plecia sú
prepichnutí, a niektorí práve dolu letia. V prostred oných poprekálaných
videť postavu s infulou cez poly prebitú a na kole visiacu.
Sú i takí, čo sa
domýšľajú, poneváč má jedna figura infulu na hlave, že v čas zbúrenia
daktorí veľmoži, a medzi nimi aj biskup alebo inší vysokého rádu kňaz,
do zámku sa skryli a tu od nepriateľov dostihnutí takouto smrťou zo
sveta zišli. Avšak ani toto nemôže byť pravdivé, lebo keby sa
ukrutenstvo toto v zámku bolo stalo, zámok by na žiaden spôsob z obrazu
nebol vystal, jako nevystal kňaz, ktorého maliar ináč nemohol naznačiť,
ako s infulou (lebo birét tak nerozoznať), ale preto nemusel byť ani
biskupom, ani inakším infulátnym kňazom.
Ján Rakovsky mienku neznámeho
dopisovateľa v spomenutom viedeňskom kalendári natoľko za pravdivú
prijíma, nakoľko príbeh vykreslený na obraze, do časov tatarského
rojenia sa kladie, ostatnie ale za rúcho uznáva, do ktorého mienku svoju
obliekol, a čo o farárovi rozpráva, tomu odporuje obraz, na ktorom
videť, že aj tento bol prepichnutý.
Obraz tento mal aj drevené závierky, a že musí byť starodávny, dokazuje naivnosť maliara, ktorého znaky na sebe nosí, a strúchnatené drevo, na ktorom je maľovaný. Gréci v XIII. storočí a Ján Eyk, maliar, tiež okolo tohoto času, farby v oleji rozpúšťali a obraz tento je olejovými barvami maľovaný. Anton Corregio, slavný maliar zo XVI. storočia, v škole lombardskej vynasnažoval sa svetlo a toňu v malbách svojich napodobniť; na tomto obraze ale sú miesto svetla a tone ozdoby. Do časov neďalekých od tohoto veku môžeme teda položiť aj náš obraz.
Na hlavnom oltáre
lietavského kostola nachodí sa aj „povýšenie sv. kríža," tak aj na
kazateľnici učitel nebeský, jako 12-ročný mládenček, medzi židovskými
učiteľmi a zákonníkmi, sú z dreva rezané; rezba to ale planá. Na malých
oltároch sú obrazy počatia P. Marie a sv. Jozefa, pestúna, nie zle
maľované, jako aj inšie, najmä obraz sv. Vendelína, ktorý umelí ľudia
pochválili.
Lietavský zámok bol naposledy Fraňom II.
Rákóczym, jako 17. septembra 1705 blízo Nicomedie zomrelého Imricha
Thökölyho dedičom, obnovený. Pred asi 150 rokmi, keď zámok od posledních
obyvateľov svojich, kastellána a hajdúchov, opustený bol, počal sa
účastniť v smutnom osude najviacerých našich zámkov, podložiac sa
rúcajúcej moci počasia a kazený železným zubom všetko pustošiaceho času,
ešte i vo svojich rumoch pyšno stojí po dnes, hlásajúc svoje slávne
rozpomienky, ktoré ani more zábudlivosti poteraz sebou schytiť nemohlo.
1)
Sdelil som ju v Sasinkovom „SIov. Letopise" r. 1881 v IV. sošite
z pôvodiny u mňa sa nachádzajúcej.
2)
Vidz „a zsolnai kózépiskolák tórténete" zvanú moju dissertaciu vo
„Vágvölgyi lapok" u r.1881
3)
Pôvodina u mňa.
4)
Pôvodina u mňa.